O pozadí strany SDĽ

História súčasnej SDĽ sa začína v máji 2005, keď bola vďaka chybe pri ochrane značky SDĽ zo strany súčasného generálneho manažéra SMERU-SD Jána Richtera zaregistrovaná nová strana totožného mena. Prvým predsedom strany bol Jozef Cudrák, bývalý šéf Vojenského obranného spravodajstva (VOS) počas pôsobenia ministrov obrany za SDĽ Pavla Kanisa a Jozefa Stanka. Do civilu odišiel k 31. 12. 2002, čo bolo vysvetľované prácou pre československú Vojenskú kontrarozviedku. V archívoch Ústavu pamäti národa je Ing. Jozef Cudrák vedený ako starší dôstojník III. Správy ZNB (Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky) zaradený na OVKR VVTS Liptovský Mikuláš pod evidenčným číslom 222668. V súčanosti už v SDĽ nepôsobí a je súčasťou mocenského impéria Jána Slotu, počas posledných štyroch rokov pôsobil ako nominant SNS v správnej rade Fondu národného majetku.

Súčasná SDĽ bola do novembra 2009 v nefunkčnom štádiu. Hlavné slovo v tomto subjekte mala od začiatku rodina Weissovcov (otec a syn Pavel a Ivan Weissovci), ktorí využívali aj pôvodnú SDĽ na vplyvný lobing v zbrojárskej oblasti (firma Puli a.s. a jej dcéry), spočiatku prostredníctvom osoby ministra obrany Pavla Kanisa. V roku 2000 sa podľa medializovaných informácií rozprávalo o deblokačnom trojuholníku Weiss - Kanis - Schmögnerová. Prvým mužom v uvedenej štruktúre mal byť Pavel Weiss, otec Ivana Weissa, riaditeľa pre stratégiu SPP. Pavel Weiss bol spoločníkom a konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným Puli, ktorá sa neskôr zmenila na akciovú spoločnosť a ktorá figurovala ako jediný spoločník vo firme Delta B, ktorá bola držiteľom povolenia ministerstva hospodárstva obchodovať s vojenským materiálom a o ktorej sa hovorilo aj v súvislosti s deblokáciou protilietadlového raketového komplexu S 300. Obe firmy sídlili na adrese Miletičova 24 v Bratislave. Rodina Weissovcov už s deblokáciami ruského dlhu mala skúsenosti, keď sa príbuzný Pavla a Ivana Wieissovcov Tomáš Weiss cez firmu Bianco Negro podieľal na dovoze a deblokáciách energetického uhlia za vlády Vladimíra Mečiara.

Po nástupe Roberta Fica ovládli zbrojársky priemysel Ficovi blízke osoby (jeho brat Ladislav Fico, Jozef Brhel, Dušan Herda) a Weissovci postupne prišli o všetky zakázky. Financovanie súčasnej SDĽ, ktorá je posledným pokusom Weissovcov dostať sa naspäť k štátnym zakázkam, je zabezpečené vďaka predchádzajúcim prijímom z činnosti v plynárenskej oblasti. Ivan Weiss od 1998 do 2004 pôsobil vo vedení SPP ako riaditeľ pre stratégiu, a to vďaka tlaku SDĽ v Dzurindovej vláde na odmenu za podporu zo strany holdingu Puli. Po odchode z SPP založil vlastný distribučný podnik, rozložený na firmy Prvá paroplynová spoločnosť, Leven, T-invest a ďalšie, pričom odoberal plyn od SPP a predával ho (za rekordné ceny vďaka ovplyvňovaniu mestkých poslancov) obyvatelom mesta Levice. SPP však za niekoľko rokov nezaplatil ani korunu (doteraz trvá súdny spor) a tak prišiel asi k 33 miliónom EUR.

Leven sa v roku 2005 nedohodol s SPP na zmluve, ktorá by zohľadňovala prechod na nový spôsob určovania cien zo strany dominantného dodávateľa. Plynári na neuzavretie dohody reagovali odpojením Levenu a začala sa reťaz dodnes trvajúcich súdnych sporov, v ktorých k 30. 8. 2008 išlo o10 – 13,3 milióna EUR. Ak na bude súde opätovne úspešný Leven, bude mať prakticky na dobu neurčitú o tretinu nižšiu cenu plynu v porovnaní s inými klientmi v tej istej odbernej kategórii. SPP pripúšťa, že má obavy o splatenie pohľadávky v prípade pre nich pozitívneho rozhodnutia súdu. Značná časť plynu nezostáva v Levene, ale odchádza do jeho dcéry – Fortunae, ktorá v Leviciach vyrába a dodáva teplo. Plyn do dcéry nemá Leven posielať priamo, ale cez bratislavskúfirmu T-Invest, s. r. o., pričom existuje predpoklad, že časť z peňazí, ktoré Fortunae inkasuje od ľudí v Leviciach za vyrobené teplo, končí práve v T-Investe. T-Invest sídlil na bratislavskej adrese firiem skupiny Puli.

Už v prípade Levenu možno faktom, že bol členom dozornej rady tejto firmy Michal Hrbáček, dokumentovať prepojenie Weissovcov na skupinu Istrokapitál, väčšinového vlastníka Poštovej banky. Pre skupinu pracuje napr. syn bývalého predsedu KDH a exministra spravodlivosti Ján Čarnogurský ml. či bývalí príslušníci SIS Michala Hrbáček a Martin Lieskovský, známi z káuz únosu Michala Kováča mladšieho, Rašelina Quido, z káuz nájomných vrážd a prepadnutí a ďalších. Michal Hrbáček, bývalý riaditeľ Odboru špeciálnych operácií v SIS, karatista, obvinený zo zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny a Ján Čarnogurský ml. sú bývalí kamaráti z telocvične a ich spoločné podnikateľské aktivity sa začali v roku 2001. Jednou z prvých bolo prevzatie firmy na zdravotnícke nástroje a potreby Chirana.

Neskôr sprevádzal Hrbáček Jána Čarnogurského staršieho na súde, kde bojoval s Tobiášom Loykom o pohľadávku proti Loykovej firme Rašelina Quido. V roku 2005 sa mala ocitnúť na zozname smrti Tobiáša Loyku právnička Gabriela Matušková, šéf Istrokapitalu Branislav Prieložný, a tiež Michal Hrbáček a Martin Lieskovský. Loyka bol prepustený 1.2.2007. Hrbáček v minulosti zabezpečoval ochranu Branislava Prieložného na viacerých akciách Istrokapitálu (napr. spoločných s J&T) a vykonáva aj ochranu jeho domu, čo je zachytené aj vo viacerých medializovaných článkoch.

Bývalý policajt Juraj Rozsík, zúčastnený na prepade Jána Kubašiaka, dal v septembri 2008 Hrbáčka do súvislosti s väčším počtom lúpežných prepadnutí, únosov a vydieraní skupiny bývalých policajtov. Podľa Rozsíka tieto zločiny vykonávali tajné komandá zložené z bývalých a tiež aktívnych policajtov. Dňa 13.9. 2008 bol v uvedenej súvislosti zatknutý Michal Hrbáček a bývalý príslušník PZ Ivan Bieľak, ktorí mali ovplyvňovať svedkov a mariť vyšetrovanie. Prepustení boli 8. 1. 2009 na kauciu, pričom súd zároveň zamietol sťažnosť prokuratúry.

Vrátim sa k Ivanovi Weissovi, ktorý je okrem iného zakladateľom konského póla na Slovensku a jedným zo spoluorganizátorov a hráčov počas turnaja J&T na Štrbskom plese. Zloženie predsedníctva strany svedčí o tom, že Wiess vyberá do straníckych funkcií nevýrazné, avšak lojálne typy. Nájdeme v ňom o. i. jeho družku Alenu Savkaničovú, z ktorou spoločne pretekal v autoracingu, vytrvalostných pretekoch cestovných automobilov do 2OOO ccm a vo FIA ZONA-D4-Sprinte do 2000 ccm.

Ako som už uviedol, bývalý predseda SDĽ Jozef Cudrák už pre Weissovcov v SDĽ nepracuje. V roku 2005 sa na čelo strany sa dostal Bratislavčan Ing. Ladislav Kozmon. Toto meno figuruje v mnohých firmách, buď ako člen ich orgánov alebo ako ich majiteľ či spolumajiteľ, prípadne vystupuje ako likvidátor. Alebo je v nich to isté meno len s inou adresou, adresa firmy sa však zhoduje s adresou toho „prvého“ Kozmona. Už to svedčí o veľmi nezvyčajnej voľbe lídra ľavicovej strany, ešte väčšie otázniky však vyvoláva informácia, že L. Kozmon fungoval v Kaníkovej Demokratickej strane (DS) a v roku 2002 bol na 50. mieste spoločnej kandidátky DS a DÚ do NR SR, ktorú však vtedajší šéf DS tesne pred voľbami stiahol v prospech SDKÚ výmenou za ministerské kreslo pre seba.Vo funkcii predsedu ho po neúspechu vo voľbách do Európskeho parlamentu vystredal Martin Halás, ktorý je poslušným bielym koňom Weissovcov. Neskôr ho nahradil Marek Blaha a Halás sa stal podpredsedom a konateľom či členom predstavenstva viacerých Weissových firiem. Halás figuruje vo firmách OMEGA TECHNOLOGIES, spol. s r.o. a AKTUAL PRESS, spol. s r.o. OMEGA TECHNOLOGIES je v súčasnosti jediným spoločníkom vo firme Delta Military Technology, s. r. o., pričom obe opäť sídlili na adrese Miletičova 24 v Bratislave. Martin Halás tiež v minulosti figuroval v predstavenstve firmy PRVÁ PAROPLYNOVÁ SPOLOČNOSŤ, a.s., v súčasnosti v likvidácii, a to spoločne s Ivanom Weissom.

Mediálnu stránku zabezpečujú osoby Martina Urmaniča a Martina Lengyela, známe z prostredia SDKÚ a sčasti SMK. Ako mediálny stratég v súčasnej SDĽ pôsobí Martin Lengyel, bývalý člen štábu Viktora Juščenka, bývalý hovorca SDK a premiéra Mikuláša Dzurindu a bývalý generálny riaditeľ TA3, na ktorého padá tieň podozrenia v súvislosti s uzatvorením reklamných zmlúv s nebankovým subjektom BMG tri a pol mesiaca pred začiatkom vysielania. Urmanič zasa počas druhej vlády Minuláša Dzurindu pôsobil v SDKÚ, odkiaľ prešiel na post hovorcu vtedajšieho podpredsedu vlády Pála Csákyho.

V nedávnej dobe došlo k prechodu členskej základne pravicovej Ligy do SDĽ, výsledkom ktorej sa v SDĽ ocitol Imrich Hamarčák, v minulosti poslanec za Ruskovu ANO, o. i. bývalý člen osobitného kontrolného výboru NR SR na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, a Štefan Jakabovič, bývalý riaditeľ Úradu inšpekčnej služby MV SR a riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Košiciach.

Na konci sa musím zamysieť, čo znamená slogan SOCIÁLNE DOBRE ĽUDSKY, ktorým sa SDĽ prezentuje vo svojich kampaniach. Čo majú Weissovci a ľudia z Istrokapitálu spoločné so sociálnou politikou, keď nemajú poňatia o situácii väčšiny ľudí na Slovensku, ktorí boli vždy len objektmi ich pochybného biznisu? Čo má Hrbáček pri svojej minulosti aj prítomnosti spoločné s ľudskosťou? Koho dobro hlása vo svojom slogane SDĽ?

2,41 % slovenských voličov odovzdalo hlasy práve tejto strane.

Strašidelné pozadie strany SaS

Strana Sloboda a Solidarita (SaS) sa na slovenskom politickom spektre objavila ako blesk z jasného neba. Takmer tri roky po nástupe Ficovej vlády sa tri parlamentné politické strany SDKÚ-DS, KDH a SMK-MKP zmietali vo vnútorných konfliktoch a opozičnej bezzubosti. Nech sa nová vláda dopustila akéhokoľvek škandálu, dôverou ľudí to nikdy radikálne neotriaslo. Nie preto, že by voličov koalície tvorilo tupé negramotné stádo, ako sa nás snažia presvedčiť anonymní internetoví "diskutéri", ale práve preto, že na druhej strane stáli staré známe tváre, na ktorých počínanie si v politike ešte občania nezabudli. V tejto všeobecnej atmosfére nedôvery voči pôvodným pravicovým stranám sa zrazu obajavil nový element - mladá, moderná, liberálne strana. Sľubovala dekriminalizáciu marihuany, registrované partnerstvá či odluku cirkví od štátu - všetko polupárne témy medzi veľkou časťou mladých voličov. Na naše mestá zaútočila masívnou billboardovou kampaňou s jednoduchými, miestami až primitívnymi heslami ako "Chceme odbirníkov, nie Jánošíkov" či "Ďakujte boľševikovi!". Predseda strany Richard Sulík sa blysol vyhláseniami, že SaS je jedinou stranou bez bývalých komunistov a "eštébákov" (čo napokon nebola pravda - agent ŠtB sa ocitol aj na kandidátke SaS do NR SR), či arogantným a bohovorným vyhlásením, že nemá záujem o voličov Smeru, iba o nerozhodnutých voličov.

SaS sa vďaka 12,14 % hlasov najmä mladých voličov (ktorým okrem marihuany sľubovala napríklad aj spoplatnenie školstva) dostala do parlementu na prekvapujúcom treťom mieste. Prvé týždne pôsobenia SaS vo vláde a v parlamente však priniesli mnoho nepríjemných prekvapení. Počínjaúc nomináciami - predavač kopíriek Sulík ako predseda NR SR, reklamný agent Miškov ako minister hospodárstva, manažér odbytu Kauflandu Galko ako minister obrany, internetový bloger Mihál ako minister práce a televízny moderátor Krajcer ako minister kultúry. Navyše možno spomenúť niektorých štátnych tajomníkov - Lucia Nicholsonová bez vysokej školy, či Martin Chren, ktorý sa netají obdivom k Pinochetovej vláde v Chile. Kauzy ako Sulíkovo správanie sa na verejnosti, spoločnosť Liberálny dom, s.r.o., či Mihálove vyhlásenia sa valili jedna a druhou. Vynára sa otázka - kto sú títo ľudia? Je SaS naozaj stranou amatérov, babrákov a hochštaplerov, ktorí sa vďaka vynikajúcemu marketingu dostali k moci? Alebo je za touto stranou niekto, resp. niečo úple iné?

Na tomto mieste dávame do pozornosti dva články z už zaniknutého týždenníka Žurnál:

http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=199&Itemid=89

Tento článok pojednáva o katastrofálnej situácii v slovenskej Vojenskej spravodajskej službe, ktorá je v rozklade minimálne od konca 90. rokov. Jej príslušníci sa namiesto zahraničnej rozviedky, ktorú majú v náplni práce, venujú "špicľovaniu" doma na Slovensku, a hlavne kšeftom so zbraňami a iným vojenským materiálom. Po prevalení sa posledných káuz na Ministerstve obrany si aj bežný občan vie predstaviť, aké peniaze sa krútia v tejto oblasti, odkiaľ vďaka vysokému stupňu utajenia neprenikajú na verejnosť takmer žiadne informácie. Zároveň nie je ťažké domyslieť si, že príslušníci vojenskej rozviedky patria k tým najinformovanejším ľuďom v brandži. Posuňme sa o niekoľko rokov - prichádza na rad ďalší článok:

http://www.izurnal.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=3407&Itemid=89

Je rok 2009 a skupina 15 príslušníkov vojenskej rozviedky opustila armádu. Skutočným dôvodom na tento krok boli kroky ministrov za Smer, ktorí túto skupinku oberali o kšefty v prospech vlastných spriaznených podnikateľov. Zo zbrojárskej skupiny okolo otca a syna Weisovcov s kontaktmi vo Vojenskom obrannom spravodajstve (VOS - vojenská kontrarozviedka) vznikla nová strana SDĽ, čo sa pred voľbami stalo všeobecne znýmym verejným tajomstvom. Čo sa však stalo so spomínanou skupinkou 15 ľudí z druhej tajnej vlužby - Vojenskej spravodajskej služby (VSS - vojenská rozviedka)? Všimnite si dátum posledného článku - 14. október 2009. Podľa článku spomínaní dôstojníci odišli z armády "v posledných mesiacoch". Zaujímavý je dátum registrácie strany SaS - 28. marec 2009.

Strana SaS neuvádza okrem svojich členov žiadnych sponzorov. Na prvý podľad transparentne financovaná nevídaná reklamná kampaň má však niekoľko slabých miest. Sulík ani Minál nie sú marketingoví géniovia - za samotným výberom ľudí do strany, výberom cieľovej skupiny voličov, tvorbou straníckeho programu podľa nálad cieľovej skupiny, a napokon za tvorbou samotných hesiel, billboardov a facebookového prívalu propagandy stoja marketingoví mágovia, ktorých služby nie sú vôbec lacné. A práve odídení príslušníci VSS nepatria vďaka kšeftom so zbraňami medzi najchudobnejších...

Presuňme sa o niekoľko mesiacov dopredu - parlamentné voľby 2010. Strana SaS sa pred voľbami zameriavala na ekonomické a spoločenské témy - dane, odvody, úloha štátu v hospodárstve, marihuana, registrované partnerstvá a podobne. O armáde ani slovo. O to prekvapujúceišie pôsobí, že SaS od samého začiatku koaličných rokovaní trvala na obsadení ministerstva obrany, proti čomu nikto s koaličných partnerov nijako zvlášť nenamietal. SaS napokon šokovala nomináciou diletanta Ľubomíra Galka do tejto funkcie - nový minister obrany nikdy nepracoval v bezpečnostnom sektore, posledné roky pôsobil v hypermarketoch, dokonca ani neovláda angličtinu. Inak povedané - ideálny kandidát pre skupinku, ktorá chce mať v rezorte obrany voľné ruky bez toho, aby ju bol minister schopný a vôbec ochotný kontrolovať.

Prvé rozhodnutie ministra Galka bolo vymenovanie nového riaditeľa Vojenskej spravodajskej služby - stal sa ním Milan Hudec. Čitateľa tohto článku už neprekvapí, že práve tento Milan Hudec bol jedným z pätnástich odídencov z VSS, a že spolu s ním sa do vojenskej rozviedky vrátila celá skupinka. Veľký návrat k moci a korytám dočasne pozastavil škandál s falošnou bezpečnostnou previerkou nového šéfa VSS, strana SaS však už splnila svoj hlavný účel. Mladí študenti, ktorí ju volili pre lákavý liberálny program, sa nestačia čudovať. A zvyšok Slovenska sa má na čo tešiť.